Podvody v záujme evolúcie
Na dôkaz toho, že veriaci v evolúcii v záujme dokazovania pravdivosti svojich predstáv urobili všetko, čo bolo v ich silách, tu uvediem niekoľko príkladov. Niektorí veľkí biológovia ešte aj na konci 19. a na začiatku 20. storočia zneužívali svoje mená a snažili sa dokázať pravdivosť svojich predstáv zmanipulovanými výsledkami svojich pokusov. Rakúsky zoológ Paul Krammerer, na dokazovanie pravdivosti Lamarckovej tézy o zdedení získaných vlastností tvrdil, že na končatinách istej odrody suchozemskej žaby, ktorá je donútená žiť vo vode, po niekoľkých generácií, v čase párenia sa vytvoria pichľavé, čierne pazúry (kopulačné kefy), aby mohli schmatnúť klzké telo samičky. Neskoršie sa zistilo, že to bol podvod, lebo predné nohy „pokusných“ samcov preparoval čiernym, tušom. Keď aféra vypukla, Krammerer spáchal samovraždu.
Ernsta Haeckela, jenského zoológa, profesora som už na týchto stránkach spomínal. Aj jeho meno zachovali dejiny biológie napriek tomu, že nekráčal vždy na cestách poctivosti. Podľa jeho teórie človek v maternicovom období svojho života prechádza nižšie fázy evolučného vývoja. Na dokázanie tézy, že ryba bola predchodcom človeka, predstavil rôzne embryá ( zajaca, psa, človeka) a na každom boli viditeľné pozostatky žiabrí. Ibaže tri preparáty, ktoré mali demonštrovať embryá troch rôznych živočíchov, pochádzali od toho istého zvieraťa!
Aféra v British Museum
Najväčším antropologickým a archeologickým podvodom všetkých čias bol piltdownský človek. V roku 1908 v štrkovisku malého juhoanglického mestečka Piltdown antropológ a paleontológ Dawson objavil robustnú čeľusť a niekoľko lebečných úlomkov a zubov. Z toho materiálu pomocou zapojených chýrnych vedcov skonštruoval takú lebku, v ktorej sa spojí veľká ľudská lebka s čeľusťou zvieraťa podobného šimpanzovi. Objav tejto lebky tohto „opočloveka“ pôsobil ako bomba v evolučnej teórie svojej doby, a „nález“ slúžil viac, ako 40 rokov ako znamenitý výstavný predmet v British Museum-e. Mýtus bol odhalený iba v roku 1953 antropológom a geológom Kennetom Page Oackleyom. Zobral vzorky z jednotlivých kostí, a z ich rôzneho obsahu fluóru usúdil, že vôbec nepatria spolu. Okrem toho tento produkt tvorcovia doplnili aj zvieracími kosťami, a zuby falšovali aj brúsením a chemickými úpravami. Aféra vyvolala veľkú búrku v anglickom parlamente.
Keby si niekto myslel, že vedecké presnosti a skeptický pohľad v dnešnej dobe už znemožňuje takéto podvody, veľmi sa mýli. Práve v našich dňoch sa odhaľuje veľké množstvo vedeckých podvodov. V roku 1976 časopis New Scientist predstavil dotazník svojim čitateľom. Z odpovedí sa dozvieme, že čitatelia vedia o viac, ako 189 prípadov vedeckých falzifikátov. Prečo sa neodhalia? To má tisíce dôvodov.
Pred niekoľkými rokmi denná tlač informovala o jednej veľkej senzácii anglického vedeckého života. V tej dobe už bol mŕtvy Sir Cyril Burt, „veľký starec“, pasovaný za rytiera psychológie, ktorý až do svojej smrti vo veku 88 rokov bol neohrozenou autoritou vo svojom odbore. Až vtedy sa odvážili skeptici prvý krát spochybniť jeho prácu. Výsledkom toho bolo, že namiesto jeho sochy boli „odhalené“ jeho podvody. Zistilo sa, že svoje pokusy zrejme nikdy nerobil. Pritom nevyzdvihol na vedeckú úroveň menšiu teóriu, ako teóriu zdedenia inteligencie, čo podľa neho nezávisí od vplyvu okolia (výchovy, sociálnej situácie, stravy). To všetko odvodil z „pozorovania“ takých jednovaječných dvojičiek, (teda s rovnakými génmi) ktoré boli vychovávané samostatne v rôznych prostrediach a podmienkach, napriek tomu ich inteligencia ostala na rovnakej úrovni. (Jeho záznamy sa ale nikdy neobjavili, keď ich chceli skontrolovať. Pravdepodobne ani nikdy neexistovali. ) Burtov nasledovník, Arthur R. Jensen z Kalifornskej Univerzity Berkeley už „založil“ aj rasovú teóriu, že inteligencia černošských detí nikdy nemôže dosiahnuť úroveň bielych detí, lebo v dôsledku ich „genetickej záťaže“ ich úroveň inteligencie je oveľa nižšia.
Burtove klamstvá sa obohacujú aj tou skutočnosťou, že kritiku na jeho knihy napísali dve neznáme ženy. Pravdepodobne to bol sám autor.
Prečo nezačali hľadať tie horlivé a nadšené „dámy“ ešte za Burtovho života? Z už spomenutých dôvodov je to zrejmé.
Tieto horké skúsenosti vyvolali reakciu hľadania vedeckých klamstiev. Nad niektorými sa len usmievame, ale niektoré sa dodnes učia aj na vysokých školách, ako „vedecké pravdy“.
P.s.
Obávam sa, že ten nový objav, alebo výtvor syntetického baktéria po čase sa odhalí tiež ako podvod.