Ako k nám prišli Vianoce

      Každý rok koncom roka prichádza k nám obdobie rôznych zvykov a tradícií. Zvlášť v západných kultúrnych kruhoch - ale prakticky na celom svete – v tejto dobe je zvykom vyzdobovanie smrekov, jedlí, rozdávanie darčekov a vykonávanie určitých náboženských rituálov. Niektoré národy majú špeciálne, len ich charakterizujúce zvyky a tradície na toto obdobie. V jednom ale sú si podobní: každý zo zvyklostí, ktoré sa viažu na Vianoce, majú praveký pôvod, síce nábožensky ladený, ale pochádzajúci a zakladajúci sa na ľudských tradíciách. Väčšina ľudí ani nepozná pôvod svätenia Vianoc a možno by aj boli prekvapení, keby sa o tom niekde dozvedeli. Koľko ľudí asi môže vedieť, že v minulosti boli takí kresťania, ktorí odmietali, ba čo viac, aj zakázali svätenie Vianoc dlhú dobu? Na niektorých z amerických kolónií napr. doslovne aj v zákone zakázali svätenie Vianoc určitú dobu od roku 1659. Samozrejme to už dnešného človeka ani nezaujíma.

      Duch Vianoc v tej dobe úplne presiakne náladu ľudí. Zvončeky saní, príprava stromčekov a spomínanie Mikuláša deťom, ktorý prichádza na saniach ťahanými sobmi a rozdáva darčeky „dobrým“ deťom, to všetko je obľúbenou súčasťou tohto obdobia. Aj to je prijatým faktom, že pre ľudí oslavujúce Vianoce tieto mytológiou podložené ľudské tradície, ozdoby, do krajnosti prehnané nákupy a spolu s tým súvisiace zisky znamenajú viac, ako narodenie Ježiša Krista, jeho osobnosť, alebo jeho odkaz. O kom vlastne údajne tento sviatok hovorí. Ironicky v katolíckych kostoloch, ale aj v iných „kresťanských“ zboroch dôležito upozornia „veriacich“, že by sa patrilo v tomto roku Krista vrátiť do epicentra Vianoc. Už sa stala frázou tá z rečníckeho pultu znejúca výzva: „Tieto Vianoce nech sa stanú sviatkom Kristových narodenín.“

      Položme si ale oprávnenú otázku: či tento sviatok skutočne slúži na pamiatku Kristových narodenín, alebo má úplne iné pozadie?

      Nespočetné množstvo kníh a dejinopiscov nám oznamuje, že s Vianocami súvisiace tradície skutočne nemajú nič spoločné s Kristom, alebo s biblickým kresťanstvom. Ba čo viac, dnes už aj v kresťanských kruhoch často priznajú a zdôrazňujú túto skutočnosť a napísali niekoľko kníh s touto tematikou. Jednou takou knihou je napr. kniha jedného kazateľa Episkopálnej cirkvi, Earla Counta
Earl Wendel Count: narodený 22. októbra 1899 v Irvington, v New Yorku – zomrel: 22. novembra 1996. Jeho rodičia boli Anglo-americký misionári, ktorí mu umožnili štúdium vo Švajčiarsku a v Bulharsku. Študoval biológiu na Northwestern University. V roku 1926 ukončil teologický seminár. Neskôr študoval antropológiu na Berkeley, Kalifornskej univerzite, kde získal titul Ph.Dr. v roku 1935. Plynule hovoril desiatimi jazykmi, medzi nimi aj Bulharčinou a niekoľkými Európskymi jazykmi. Zaoberal sa aj s dejinami, napísal niekoľko kníh. Tu spomenuté jeho dielo prvý krát vyšlo v roku 1948. s názvom: 4000 Years of Christmas: a Gift From the Ages (1997), 4000 rokov Vianoc: dar z predošlých vekov. V tejto knihe spisovateľ dopodrobna predstavuje súvislosti medzi tradíciami spojenými s vianociami a zvykmi pochádzajúcimi z pravekého Babylona. Opisuje napríklad, že dávanie darčekov v dvanásty vianočný deň pochádza z obľúbeného pohanského babylonského zvyku a dostalo sa do kresťanských vianočných tradícií. Kniha poukazuje aj nato, že imelo, (mistletoe) v anglosaskom svete tak veľmi dôležitý a obľúbený prvok svätenia Vianoc, bolo náboženským predmetom mistérii druidov.
Druidi boli potomkami babylónskych Baálovych kňazov, ktorí sa dostali do Írska spolu s Dánskymi kmeňmi, ktoré utekali spred assírskym zajatím. A svätenie dvadsiateho piateho dňa decembra je všeobecne známe, že má oveľa bližšie k na tento deň pripadajúcemu sviatku Saturnálie rimanov, ako k narodeninám Kristovým, Ktorý na základe biblických signálov sa narodil niekedy na začiatku jesene.


      V Novej Zmluve ani na jednom mieste nenachádzame signály o tom, žeby niekedy Kristove narodeniny učeníci, alebo raná cirkev svätila.

      Ba čo viac, v treťom storočí, keď charakter cirkvi sa už vo veľkej miere zmenil, aj vtedy ešte vo veľkom sa polemizovalo o tom, či existencia Vianoc je opodstatnená. Napríklad katolícky teológ Origénes vyhlásil, že svätenie Vianoc je hriechom, lebo veľmi hlboko je pohanského pôvodu.

      Kresťania od začiatku to mali veľmi ťažké, keď chceli udržať svoju vieru čistú od zvyklostí okolitého pohanského sveta. Korint z prvého storočia napr. bol plný polyteistických náboženstiev a pohanských náboženských úkonov. V korintských kostoloch bolo zaužívané požívanie kostolných prostitútok, rituálna sexualita, a ich kňazi ochotne obetovali rímskym, gréckym a babylonským bohom. Pre opravdových kresťanov pohanské zvyky boli a ostali vždy neprijateľné.

     Apoštol Pavol upozorňuje korintských kresťanov práve nato , aby sa zachovali čistí od týchto pohanských tradícií, lebo tie ich zaradia do tábora obcujúcich zo Satanom.

          I Korintským 10,19-22 Čo teda hovorím? Že azda obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale že to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov. Nemôžete piť kalich Pánov i kalich démonov. Nemôžeme mať účasť na stole Pánovom i na stole démonov. Alebo či popudzujeme Pána k hnevu?

      Apoštol tu vyhlasuje, že ten, kto sa zúčastní na pohanských náboženských zvyklostiach, ten má účasť na stole démonov. Keď sa raz už očistili od pohanstva, potom majú mať účasť na Hospodinovom stole a s ním byť v spoločenstve. Buď - alebo, a nie aj to, aj to. To je neodškriepiteľné, že Pavol neodsudzoval len niektoré pohanské zvyklosti a praktiká, ale všetky.

      Pre raných kresťanov samozrejme nebola neznáma oslava rímskej pravekej Saturnálie, čo pohania zachovávali v posledných dňoch decembra, na počesť Saturna, boha poľnohospodárstva. Niekoľko pohanských náboženstiev robilo festivaly v tomto období zimného slnovratu severnej pologule, keď dní sú najkratšie, a svojim bohom lahodili festivalmi, aby vrátili slnko a ukončili zimné obdobie. Na mnohých miestach aj v dnešnej dobe je ešte zvykom rozlúčka so zimou.

      Súčasťou osláv rímskej Saturnálie bolo prehnané objedanie sa a pitie až do nemoty, a veľa iných praktík, ktoré boli v ostrom protiklade s Kristovým učením. A napriek tomu, tento sviatok po určitej dobe pod menom Vianoce sa stal známym kresťanským sviatkom. Čo bolo príčinou tejto zmeny, ktorá zmenila pohanské zvyky odmietajúci postoj raných kresťanov v radách neskorších kresťanov? Ako, že prijali a začali nakoniec ochotne zachovávať tie praktiká, pred ktorými pred časom apoštol Pavol vystríhal veriacich, a to všetko robili v mene Kristovom?

      Už aj na skorých kresťanov bol vyvinutý neuveriteľne silný pohanský tlak, preto nie bez príčiny ich upozorňoval apoštol, že nemôžu miešať úctu k Bohu pohanskými prvkami. Ale ako obrovskou rýchlosťou rástol počet členov cirkvi, tým viac rástol počet tých, ktorí sa obrátili len formálne a prijali kresťanskú vieru, ale sa nechceli vzdať svojich pohanských zvykov, ktoré sa pomocou tradícií v nich hlboko udomácnili. A popri tom pre pohanov Saturnália bola sviatkom pôžitkov a radostí, ktorého sa nemienili vzdať.

      Skutoční, praví kresťania hlboko odsudzovali a považovali za odporné to extrémami plné svätenie nejakému – aj tak neexistujúcemu – pohanskému bohovi. Kresťania od začiatku museli bojovať tvrdý boj, ale boli odhodlaní povolať k pravde týchto hýriacich rímskych pohanov.

      V tejto dobe už stále väčšie množstvo prichádzajúcich rozširovalo rady kresťanstva, ale cirkevných otcov čoskoro vystrašilo to spoznanie, že kresťanstvo je pod inváziou pohanských zvyklostí. Popularita svätenia Saturnálie bola taká silná, že stále väčšie davy prichádzajúcich jednoducho to neboli schopné zo seba striasť. Cirkev to najprv zakázala, ale to nepomohlo. To bolo tak, ako je to s riekou, ktorá narazí na neprekonateľný odpor. Prekážku, ktorú nemôže prekonať, jednoducho obíde a pokračuje ďalej v svojej ceste. Saturnália sa nedala ani zakázať, ani odstrániť.


      Cirkev sa rozhodla za 25. december, čo určili, ako dátum Kristovho narodenia, lebo tento dátum je dňom rímskej Brumálie, tesne po Saturnálii. Kristove narodeniny na základe popisu okolností Biblie v tejto dobe nemohli byť.

      A tento deň mal ešte jednu „výhodu“, lebo je totožný s dňom veľkého festivalu Mitraizmu, s dňom perzského boha slnka. Tento deň cisár Aurélianus v roku 274 n.l. vyhlásil za deň neprekonateľného slnka. Bolo len otázkou času, a narodeniny Božieho Syna sa stali nerozlíšiteľné od sviatku boha slnka, pre niekoľko stotisíc, kresťanstvo prijatých ľudí v rímskej ríše.

      Namiesto toho, čo, ako Kristov ľud, mali zotrvať v pravde, priniesť a predstaviť zmeny tomuto svetu, tento pohanský svet zmenil takzvané kresťanstvo na svoj obraz. Kresťanstvo bolo zmenené na obraz toho sveta, ktorý mali oni zmeniť a obrátiť.

      Dr. Count vo svojom diele spomína aj výsledky tejto zmeny: podľa listu z roku 742 Svätý Bonifác sa sťažuje pápežovi Zakariášovi, že pôžitky naháňajúci zlý príklad rímskych kresťanov znehodnocuje jeho misijnú prácu medzi pohanskými Frankami a Alemánmi. Frankovia a Alemáni boli pred prijatím kresťanstva, ale odstrašili ich prehnané karnevaly a hýrenia rímskych kresťanov.

      „Keď sa Bonifác pokúsil obmedzovať aj u nich sa rozmáhajúce prechmaty, dostal odpoveď, že tieto isté praktiká videli aj v Ríme, v tieni baziliky Svätého Petra. Vo svojom dopise na odpoveď pápež Zakariáš potupne priznal, že Rimania sa skutočne chovajú mimoriadne zle počas vianočných sviatkov.“(strana 53)


      V nasledovných storočiach Vianoce ďalej „bohatli“ takými germánskymi, škandinávskymi a keltskými pohanskými tradíciami, ako ozdobovanie večne zelených stromov, vyvešania vencov a imela, atď. V stredovekej Európe aj naďalej ostali prehnané, Saturnáliu charakterizujúce oslavy počas vianočných sviatkov.

      Dr. Penne Restad vo svojej knihe „Dejiny Vianoc v Amerike“ spomína morálne problémy sa vynárajúce s týmito sviatkami medzi americkými kresťanmi: „Podľa niektorých členov kňazstva padlé ľudstvo potrebuje jedno radostné obdobie, aj vtedy, keď padajú do extrémov, ak ich vedú kresťanské cnosti. Podľa názoru iných, treba odstrániť všetky tie pohanské tradície, ktoré sa nalepili na tento sviatok. Menej praktický kresťania zas boli pobúrení a protestovali proti všetkým cirkvou plánovaným zákonom, a všetkým, čo by obmedzovalo alebo zrušilo zvyky viažuce sa na sviatky. Cirkev si zachovala tú nádej, že svätosť sviatkov nakoniec zvíťazí, a prv, či neskôr sa očistí, tak isto, ako aj niekdajší pohania zanechali svoje zvyky, keď sa stali kresťanmi.“ (strana 6)

      Je to smutné, ale sa to nikdy nestalo. Po stredoveku niektoré protestantské kruhy sa pokúsili zreformovať aj Vianoce, ale nepriniesli skutočné zmeny. Anglický puritáni tvrdo bojovali proti zachovávaniu Vianoc, oni ich nepovažovali za kresťanské sviatky. A v americkom štáte Massachausets aj zakázali v roku 1659, ale toto rozhodnutie sa ukázalo ako nepopulárne, preto ho zrušili v roku 1681.

      Kresťania modernej doby sa skôr trápia nad tou myšlienkou, že – údajné – narodeniny Božieho Syna sa stali obeťou konzumnej spoločnosti, kde rôzne obchody sponzorujú vianočné demonštrácie a parády na čele s Mikulášom, z čoho vysielanie je prerušované v niekoľko minútových intervaloch reklamami. Je faktom, že v konzumnej spoločnosti vianočné obdobie je najrušnejším obdobím roka, obchodne sa stalo jeho najdôležitejším úsekom, a tak úcta voči Bohu sa dostala hlboko do úzadia. Možno niektorí by mali radšej také Vianoce, kde v popredí nie sú obchodné záujmy. Ale buďme si úprimní, lebo problém ani nie je tak s vianočnými obchodmi, ako s Vianocami samými.

      Pre takzvaných kresťanov je dnes veľkou dilemou, ako vrátiť Krista do epicentra Vianoc? Vianoce sa do takej mieri stali súčasťou západného kultúrneho sveta, že to pre bežného človeka ani nie je možné usmerniť do správnej perspektívy. Zbytočne hovoria fakty za seba. Kristus sa nenarodil, ani sa nemohol narodiť 25.-ého decembra. Apoštolovia odsúdili zachovávanie pohanských rituálov, a ich praktiká nedovoľovali v rámci kresťanstva, a vystríhali kresťanov z nebezpečenstva takéhoto konania. Skorá cirkev nezachovávala Kristove narodeniny v žiadny deň. Kristove narodeniny stanovili na deň 25. decembra preto, lebo to je deň rímskych pohanských sviatkov Brumálie a Saturnálie na počesť pohanského boha Saturna, a dňom narodenín Mitrasa, perzského boha slnka.

      Na Vianoce sa viažuce zvyky, ako je ozdobovanie stromov, rozdávanie darov, ovenčenie dverí a Mikuláš, ani jeden z nich nemá biblický pôvod, ale sú pozostatkami z prastarých pohanských náboženských praktík. V prvých niekoľkých storočiach sa kresťanstvo snažilo obmedziť, aj zakázať šírenie pohanských rituálov, ale neúspešne. Vianoce boli sprevádzané cez stáročie obžerstvom a opilstvom, zábavami a dnes majú skôr obchodný charakter, otravovanie rodičov deťmi o darčeky, ako spomienkový na Ježiša Krista.