Walter J.Veith - Juhoafrická Republika

Moja najťažšia cesta

Od evolúcie ku kreacionizmu



     Je pre mňa veľmi ťažké sa vracať do minulosti a spomínať na obdobie, behom ktorého sa zo mňa – zarytého ateistu – stal človek, ktorý uveril, a prijal Stvoriteľa. K tomu, čo som prežíval sa skutočne nerád vraciam. Niekedy je ale dôležité ukázať ľuďom, ako to vyzerá, keď do života človeka vstúpi Boh.

      Svoj príbeh začínam od samého začiatku, aby som lepšie vysvetlil pozadie všetkých udalostí. Je to zvláštny príbeh, ktorý sa vám miestami možno bude zdať nepochopiteľný, až príliš čudný. Ale je pravdivý. Pokúsim sa ho porozprávať čo možno najpresnejšie.

Detstvo

      Narodil som sa v rodine, kde moja mama bola presvedčená luteránka, a môj otec bol rímsky katolík. Aj on bol svojej viere pevne verný. V tej dobe – bolo to ešte pred druhým vatikánskym koncilom – boli podľa rímskokatolíckeho učenia všetci protestanti považovaní za stratených. V zmiešaných manželstvách bolo dôležité, aby ten z manželov, ktorý bol katolík, sa zaviazal, že ich deti budú vychovávané v katolíckej viere. Moja matka súhlasila s tým, že ma otec bude takto vychovávať. Vyrastal som teda ako katolík. Na začiatku mal otec kvôli svojmu manželstvu s katolíckou cirkvou nejaké ťažkosti, ale po ich prekonaní u nás už žiadne spory neboli. Otec s matkou sa vzájomne rešpektovali.

      Keď som mal tak sedem, alebo osem rokov, moja mama ochorela a lekári jej zistili rakovinu. Dávali jej asi tri až štyri mesiace života. Ale ona bola pomerne silná žena a podarilo sa jej svoj život predlžiť skoro o štyri roky. Zomrela, keď som mal dvanásť rokov. Ale to obdobie bolo plné trápenia. Trpela viac, ako ktokoľvek iný, koho som v živote poznal. Prichádzala o jednu časť tela za druhou. Bolo je treba urobiť mastektomiu (amputáciu pŕs), museli jej odobrať z čriev a spraviť umelý vývod. Postupovala jednu operáciu za druhou. Vtedy neboli lekári tak erudovaní, ako dnes, takže pri ožarovaní popálili ju tak, že sa jej odlupovali čierne kusy pokožky. Neuveriteľne trpela. A pri tom všetkom sa nikdy nevzdala svojej viery.

      V tom štyri ročnom období, plnom veľkého napätia a strachu, keď moja matka bojovala o život, som k nej bol veľmi citovo pripútaný. Chodil som do nemeckej, prevážane protestantskej školy. My katolíci sme mali oddelené hodiny náboženstva, na ktorú dochádzala jedna katolícka rádová sestra. V živote som stretol niekoľko dobrých a milých rádových sestier. Ale tá, ktorá nás učila, bola z môjho detského hľadiska veľmi tvrdá a prísna. Neustále mi pripomínala, ako je smutné, že moja matka ako protestantka nikdy neuvidí nebeské kráľovstvo, ale že sa bude navždy smažiť v pekle. A to zdôrazňovala po celú tú dobu, keď moja matka bola nemocná. Tomu som sa pochopiteľne veľmi bránil, pretože som svoju trpiacu mamu miloval, a čím ďalej to trvalo, tým viac som sa búril proti učeniu, s ktorým som sa stretával.

      Do kostola som chodil pravidelne každú nedeľu so svojim otcom. Prešiel som svätým prijímaním a všetkým ostatným, čo súviselo s katolíckou vierou. Výsledkom bol silný odpor ku všetkému kresťanskému, čo sa prejavilo aj na hodinách náboženstva. V tých rokoch som v škole zažíval hotové peklo. Za moje drzé chovanie ma vyhadzovali z triedy a musel som do konca hodiny sedieť vonku. Navyše sa o tom dozvedel riaditeľ školy a vždy, keď ma uvidel vonku sedieť, ma zbil palicou. Znášal som to síce celkom dobre, ale ešte viac som sa zatvrdil. Riaditeľ ma bil palicou, ja som sa sklonil, on ma udrel raz, dvakrát, tretíkrát..., ja som sa ho opýtal: „Už ste skončili? Alebo máte niečo s rukou? Čo sa vám stalo?“ On sa tak rozčúlil, že ma rezal ešte viac, a keď mi dal šiestu ranu, povedal som mu: „Ešte jednu si prosím. A ja vás potom zažalujem, preto, lebo podľa zákona môžete udrieť len šesť krát.“ Takže som nebol príliš obľúbený.

      K vrcholu všetkého došlo jedného dňa, keď tá rádová sestra na hodine náboženstva zase vykladala, že takí ľudia, ako my, a zvlášť moja mama, pôjdu celkom istotne do pekla na veky vekov. A ja som sa tak rozčúlil, že som vzal katechizmus, roztrhal som ho na kúsky, hodil som jej ho pod nohy a povedal som jej na svoj vek nie príliš vyberanými slovami, kam môže ísť s tým svojím bohom... Od tej chvíle ma z hodiny vyhadzovali pravidelne. Musel som sedieť vonku na školskom dvore za každého počasia. A môj život v škole bol úplne zúfalý. Moji rodičia, ani nikto iný ale o tom nevedel. V škole bol ešte jeden učiteľ, ktorý si ma vždy pred začiatkom vyučovania zavolal dopredu, vrazil mi pár faciek a vyhodil ma von. Bol to už druhý predmet, z ktorého ma pravidelne vyhadzovali. Aj som vystrájal nejaké kúsky. Napríklad som vyliezol na strom, a keď ma učitelia vonku hľadali, hádzal som po nich šišky. To teda bola doba!

      Moja mamička nakoniec svoj boj o život prehrala a zomrela, keď som mal dvanásť rokov. Od tej doby sa náš rodinný život úplne rozpadol. Otec sa znovu oženil a jeho nová žena bola skutočne typická „macocha“. Vôbec ma neznášala – pripustím že som asi bol dosť nemožný – takže som musel ísť bývať na ubytovňu. Dokonca som musel odísť aj zo školy a učiť sa remeslu. Len tam som sa zobudil, a povedal som si: „Tak takto už ďalej ísť nemôže.“ Podarilo sa mi presvedčiť svojich príbuzných, a nastúpil som na inú školu, ktorú som dokončil, aj keď som nebol žiadna hviezda. Potom som šiel na vojnu, a na koniec na univerzitu. Ale od svojich dvanástich rokov som prestal veriť v Boha. A aj keby som pripustil, že nejaký boh existuje, tak by som ho bol považoval za zlého draka, s ktorým som nechcel mať nič spoločného.

Štúdium

      Na univerzite som študoval prírodné vedy a biológiu a myslel som si, že to je tá najúžasnejšia vec. Objavil som evolučnú teóriu – bol som totiž na univerzite, ktorá bola baštou evolucionizmu. Každá hodina bola postavená na evolučnom základe. Bolo to zvláštne, pretože to bola pôvodne kresťanská univerzita, ktorá mala veľkú teologickú fakultu. Fakulta prírodných vied však bola neuveriteľne sekulárna a jej učenie bolo zamerané predovšetkým na evolúciu. Medzi jej profesormi figurovali veľmi významné mená, ako napr. Robert Broom a podobní ľudia, ktorí sa zaoberali kostrovými nálezmi takzvaných „predchodcov“ človeka. Evolúcia ma doslovne učarovala. Domnieval som sa, že sú v nej odpovede na všetky otázky.

      Na internáte som mal spolubývajúceho, veľmi milého chlapca, ktorý sa už vtedy zaoberal učením New Age. Bolo to v dobe, keď ľudia názov „New Age“ ešte ani nepoznali. Zaoberal sa tiež aj scientológiou, pri ktorej sa používa e-meter (Hubbardov elektropsychometer). Pomocou tohto prístroja prechádzate svojimi predošlými životmi a problémami, hovoríte o nich a prečisťujete si svoju karmu. Nakoniec sa z vás stane božská bytosť.

      Tento mladý muž sa stal mojim najlepším priateľom. Behom víkendov a v dobe voľna som musel pracovať, aby som si vyrobil peniaze na školu, pretože macocha presvedčila môjho otca, aby mi nič nedával. (Neskoršie sa môj vzťah s otcom zlepšil. Aj tie najhoršie situácie sa môžu obrátiť na dobré.) Ale každé prázdniny som jazdieval k tomuto priateľovi, pretože som nikoho iného nemal. Žil odo mňa asi 2000 kilometrov ďaleko v meste Derben. A tam som stretol aj svoju súčasnú „spolubývajúcu“ – svoju manželku. Bola to jeho sestra.

Manželkina rodina

      Musím vám priblížiť prostredie, z ktorého pochádzala moja žena. Ja som bol ateistom, ktorý neveril vôbec ničomu, a prijal som evolučnú teóriu, ktorá bola odpoveďou na všetky moje problémy. Ona ale pochádzala z úplne odlišného prostredia.

      Jej otec v mladosti pracoval pre jedny noviny, ktoré ho vyslali, aby skúmal rôzne okultné javy. Mal svoj tým vybavený infračervenými kamerami a všetkými potrebnými pre túto činnosť. Cestovali po celej krajine a skúmali rôzne neobvyklé úkazy. Na začiatku bol jej otec veľmi skeptický, ničomu neveril a považoval tieto veci za jeden veľký podvod. Ale ako navštevoval viac a viac seansov, uvedomil si, že to vôbec nie je sranda. Pri jednej takej príležitosti, keď sledoval pomocou infračervených kamier, či niekde nie sú skryté mikrofóny, alebo nejaké ďalšie veci, na neho nečakane „niečo“ zaútočilo – nie niekto, ale niečo neviditeľné – a zbilo ho tak, že mal na čele hrču ako vajce, a bol rád, že zostal živý. Táto, a ďalšie situácie, ktorých bol svedkom, na neho zapôsobili a zmenili jeho názor.

      Stretol sa napríklad s tým, že v jednom dome uložili malé dieťa do postele, ale jeho topánky pochodovali sami po celej izbe. Alebo iná situácia, keď novorodené dieťa začalo hystericky kričať, a keď rodičia prišli do izby, našli malé novorodené dieťa na skrini. Nie v kolíske, ale hore na skrini. V poslednej chvíli sa im podarilo dieťa zachytiť, aby nespadlo. Otec vtedy prišiel do tohto domu, nechal zapečatiť všetky okná a vonku postavil stráže, pretože si myslel, že si z nich niekto robí srandu. Zamkol dvere do izby a postavil sa k nim. V tom počul krik dieťaťa, vošiel do vnútra, a dieťa zase bolo na skrini a v poslednej chvíli ho stačil chytiť, aby nespadlo dole. A ďalší prípad, keď v inom dome lietali vzduchom ľudské výkaly. Skutočne čudné úkazy. Čarodejníctvo najhoršieho rázu.

      Do jedného domu pravidelne pribiehal veľký pavián a vždy tam roztrhal všetko, čo našiel. Tá veľká opica terorizovala celú rodinu, ale nikto ju nedokázal chytiť. Jedného dňa sa im ale podarilo paviána zastreliť. Krv z jeho tela vytekala až na verandu, a na konci tej kaluže našli mŕtveho miestneho robotníka. Bol to prejav typického čarodejníctva, s ktorým sa môžete stretnúť ešte aj dnes v niektorých oblastiach Afriky. Toto všetko presvedčilo svokra o tom, že na týchto úkazoch niečo je. Naučil sa, že existujú vyššie špiritistické média, ktorí komunikujú s vyššie postavenými duchmi, a nižšie médiá, akási luza, pre nižšie postavených. Zaplietal sa ďalej do okultných vecí a nakoniec sa pridal k hnutí New Age, v ktorom získal veľmi významné postavenie. Dokonca napísal aj nejaké knihy.

      Neskoršie rodičia mojej manželky sa rozviedli a otec si vzal inú ženu, ktorá mala tiež vysoké postavenie v hnutí New Age. Bola jednou z inštruktoriek v kurze zázrakov. V dome, kde moja manželka vyrastala, ako dieťa, sa často diali neuveriteľné čudné veci. Bola tam jedna stolička, na ktorej ako keby stále niekto sedel a ťažko dýchal. A tiež tam mali vychádzkovú palicu, ktorá sama pochodovala a ťukala o podlahu. Moja žena bola na také veci zvyknutá, vyrastala v nich. Ale pre mňa to bolo všetko veľmi zvláštne. Bol som ateista, nadprirodzeným veciam som neveril a snažil som sa pre nich nájsť nejaké racionálne vysvetlenie.

      Po svadbe sme sa s manželkou odsťahovali do mesta, kde som študoval na univerzite. Narodilo sa nám jedno dieťa, potom druhé a potom moja žena čakala to najmladšie. Vtedy k nám prišiel na návštevu svokor. Prisťahoval sa k nám a býval v susednom byte. A vtedy sa to všetko začalo. Prítomnosť okultistu ovplyvňuje celý váš dom.

Ako sa to začalo

      Začalo sa to vlastne už hneď po svadbe, keď svokor býval neďaleko od nás a u nás doma sa začali diať zvláštne veci. V niektorých prípadoch boli dosť vystrašujúce. Riad u nás lietal vzduchom a rozbíjal sa o steny, auto v garáži sa samo od seba rozhojdalo a prevrátilo sa na bok, atď. Pre tieto čudné úkazy ale si človek nájde racionálne vysvetlenie a časom na ne zabudne.

      Keď sme čakali tretie dieťa a prišiel k nám svokor, moja žena veľmi ochorela. Bolo to tak vážne, že sme nevedeli, či vôbec prežije. Bola v každej chvíli v nemocnici napojená na dýchacie prístroje. Mali sme podozrenie, že to súvisí s jej tehotenstvom. Lekári sa domnievali, že dieťa je už mŕtve a preto jej odporučili potrat. V tamojšej nemocnici ale nemali ultrazvuk, ktorý by to potvrdil, preto sme ju previezli do inej nemocnice, kde jej urobili ultrazvukové vyšetrenie, ten malý plod bol úplne zdravý a cumľal si palček. A tak sme sa rozhodli, že to vydržíme a uvidíme, ako to dopadne. Po deväťmesačnom súžení a chorôb, keď moja manželka bola viac v nemocnici, ako doma, sa nám narodilo dieťa.

      Ale ten chlapček sa nás veľmi natrápil. Plakal od rána až do noci. Keď sme ho chceli nakŕmiť, museli sme ho poriadne zavinúť do zavinovačiek, aby nemohol hýbať rukami, pretože inak škrabal. A keď sme ho položili do postieľky, tak nepretržite kričal. Museli sme ho dlhú dobu ukľudňovať a kolísať, kým zaspal. Išli sme spať, ale za chvíľu sa to začalo znova. A to trvalo celé mesiace. Dieťa sa nedalo ničím utíšiť. Moja žena už bola na dne, ja som bol vyčerpaný, všetci sme boli úplne zničení.

      A potom raz v noci o druhej ráno som mal sen, že ma niekto škrtí. Bol to taký živý sen, že som sa zobudil celý spotený a srdce mi divoko bilo. Posadil som sa na posteli a snažil som sa spamätať z tej strašnej nočnej mori. A presne v tej chvíli začal náš malý vo vedľajšej miestnosti kričať, z plnej sily. To nás tak vystrašilo, že sme vyskočili z postele a utekali k nemu, vzali sme ho do náručia, ale on sa začal zúfalo triasť. Teplota mu prudko stúpala a dostal kŕče od horúčky. A tak sme s ním rýchlo išli do nemocnice, tam ho dali do chladiaceho stanu, kde mu znižovali teplotu, zapli ho na prístroje a potom už sme len čakali, či to prežije. Dostal sa z toho, vrátili sme sa s ním domov, ale sa to s tým neskončilo. Pokračovalo to tri až štyri týždne. Potom to na chvíľu prestalo, ale raz, presne o druhej ráno (vedľa postele som mal budík) som sa zobudil. Znova ten strašný pocit, že ma niekto škrtí. Zobudil som manželku a hovorím jej: „Už zase ten strašný sen!“ a v tej chvíli vo vedľajšej izbe začal náš malý kričať a my sme za ním hneď utekali, vzali sme ho do rúk a všetko sa to opakovalo. Bolo to tak zlé, že keby sme sa neboli dostali do nemocnice včas, dieťa by zomrelo. Teplota stúpala tak prudko, že strácal vedomie.

      V nemocnici nás už dobre poznali, mali pre neho pripravené miesto, kedykoľvek to bolo potrebné. Nevedeli si s ním rady, nikdy u neho nič nenašli. Raz chceli previesť lumbálnu punkciu, aby zistili, či sa nejedná o zápal mozgu. Viezol som svoju ženu a dieťa do nemocnice. Chlapec zase tak kričal, že moja žena začala byť až hysterická. Potom prišiel lekár a hovorí: „to je neuveriteľné. Bolo treba až štyroch dospelých, aby ho udržali v kľude.“ Bol vtedy ešte miminko, nemal ani rok, a zápasil so štyrmi dospelými. Začalo byť jasné, že chlapec je posadnutý.

      Keď sa takéto veci stanú raz, alebo dva krát, môžete nato nájsť racionálne vysvetlenie. Ale keď sa dve situácie opakujú presne o druhej hodiny ráno celé týždne a mesiace, začnete veriť, (bez ohľadu nato, či ste ateista, a máte vedecké vzdelanie), že to nie je náhoda. Jedného dňa som sedel u malého v nemocnici, kde sme sa striedali s manželkou. Chlapec bol znovu vo veľmi zlom stave. Pamätám sa, ako keby to bolo včera, že som opravoval písomné práce mojich študentov. Naraz sa dieťa v chladiacom stane začalo silne triasť. Rýchle som zavolal sestru, vytiahol som ho zo stanu, ale sa on tak šklbal, že si vytrhal všetky hadice, na ktoré bol napojený. Mal tak rozpichané žili na rukách a na nohách, že mu ich museli zaviesť do žili na hlave. Dieťa sa tak trhalo, že si ju vytrhlo, poranilo si žilu a krv mu stekala po tváričke. Bol na to tak strašný pohľad, že som myslel, že to nevydržím. Na koniec sa chlapec ukľudnil, položili ho späť do stanu a zase mu zaviedli hadicu. Potom prežil aj túto noc.

Stránku vypracoval
Varga